Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná
ČajkovHľadať
 
 

Významné osobnosti

Jozef Novák (1879 - 1917)

Jozef NovákV období maďarizácie, na prelome 19. a 20. storočia v Čajkove pôsobiaci ako národný buditeľ, ktorý sa zaslúžil o zachovanie slovenského povedomia tunajšieho obyvateľstva.
Narodil sa 19. 01. 1879 v Skalici. Po štúdiách na teológii bol vysvätený za kňaza v roku 1904 v Ostrihome. Ako kaplán pôsobil v maďarskom Ersékvádkerte, Skalici, Podolí a Trstíne, neskôr ako farár v Šamoríne. V týchto mestách, najmä v Skalici sa v plnej miere rozvinuli jeho národnobuditeľské snahy, kde sa zapájal do záslužnej kultúrnej práce. Bol odborníkom na ľudový folklór. Bol neúnavným propagátorm Kollárových ,,Katolíckych novín", ktoré sa tlačili v Skalici. Noviny mali v tom čase veľmi málo čitateľov a za články v nich uvedené hrozilo redaktorom vyše 11 ,,pravôt,,. V záujme záchrany týchto novín sa utvoril výbor, ktorého funkciu tajomníka a ,,hýbateľa,, celej akcie vykonával Jozef Novák. Následkom bolo preloženie do Nádaša (Trstín). Aj tu naďalej hrával slovenské divadlá, s mládežou nacvičoval národné piesne, propagoval slovenskú tlač. Po ďalšom preložení do Šamorína prepukla u neho tuberkulóza, ktorá bola dôvodom jeho dočasného penzionovania.

                   jnovak.jpg 

                    Oberačka na Vínnej doline z roku 1913. Vľavo stojaci pán farár Jozef Novák. 

Do Čajkova prišiel v septembri 1912 s podlomeným zdrvaím. Ľudia si ho čoskoro obľúbili najmä pre jeho dobrosrdečnosť a skromnosť. Zachoval sa jeho zápis v kalendári: "Obsiahol som faru, čo v snách mi bolo vždy vrcholom túžob, no po skúsenostiach len snom. A sen sa vyplnil. Dostal som ľud ako kus chleba dobrý, ktorý by mi svoju šatu dal a neprestáva ma obdarúvať". Propagoval a obhajoval slovenskú národnú tlač, požičiaval im slovenské knihy a časopisy. Ako obranca národných práv Slovákov do svojej smrti neprestával bojovať proti maďarizačným snahám v školstve, cirkvi a vo verejnom živote. 

Umrel v mladom veku, 38-ročný, dňa 04. 08. 1917. Pochovaný je v Čajkove. Na miestnej fare mu bola v roku 1936 odhalená pamätná tabuľa.


O pôsobení Jozefa Nováka v Čajkove sa zachoval článok farára Antona Turazoda (v Čajkove pôsobil v rokoch 1934-1960), ktorý publikoval v roku 1938 pri príležitosti 20. výročia jeho smrti:

Štvrtého aug. minulého roku bolo práve 20 rokov, čo zomrel v Čajkove tamojší farár Jožko Novák, šľachetný ľudomil, veľký Slovák a bojovník " Za tú našu Slovečinu".

Je zakorenená mienka, úmyselne rozširovaná inovercami a pokrokármi medzi slovenskou inteligenciou, akoby slovenskí katolíci nemali podiel na národnej borbe v rokoch predprevratových, akoby nemali svojich národovcov a vlastencov. A je ich veľa, lenže sú zabudnutí a umele zamlčovaní, len preto, že sú katolíci a hlavne ešte katolícki kňazi. Nebyť však práve horlivých, roduverných a obetavých katolíckych kňazov - Bernolák, Hollý, Radlinský, Sasinek, Moyses, Osvald, Kollár, Hlinka, Juriga, atď. - kto vie, či by sme dnes boli my Slováci slobodní v samostatnom štáte!

Potrebné je preto, aby sme vyhrabali zo zabudnutia našich zaslúžilých katolíckych mužov, ktorých je veľké množstvo mimo spomenutých, ukázali ich nám neprajným kruhom a uctili si tak ich pamiatku.

Takýto zabudnutý národovec, tichý, ale veľký pracovník na národnej roli dedičnej bol i Jožko Novák. Narodil sa 19. januára 1879 v Skalici, v tejto slovenskej predprevratovej Mekke, ktorá toľko národných buditeľov, hlavne kňazov dala slovenskému národu. Za kňaza bol vysvätený v Ostrihome 6. februára 1904. Po krátkom kaplánovaní v Érsekvadkertu, čisto to maďarskom mieste, dostal sa za kaplána do rodného mesta, do Skalice. Tu sa začala jeho ľudomilná a národná práca, v ktorej neúnavne pokračoval až do svojej predčasnej smrti. Bol telesne slabý, ale ducha mal silného. Asi po matke, ktorá zomrela na suchotiny, dostal i on a tak ozaj v mladom, najkrajšom veku, iba 38 ročný musel opustiť zem slovenskú, ktorú tak vrúcne miloval.

V Skalici našiel široké pole národného buditeľského účinkovania. Veď Skalica bola vtedy západným Martinom, ba niečom ho i prevýšila: bola to činnosť medzi jednoduchým ľudom. Pokiaľ totiž Turčiansky Sv. Martin bol viac ,,panský,,, pútnickým miestom slovenskej inteligencie, zatiaľ Skalica bola ,,ľudová,,. Tunajší národní činitelia - Blahovci, Okánikovci, atď. - zaoberali sa viac s pospolitým ľudom. Cvičili divadlá, spevy, sbierali výšivky, kroje, zaviedli dedinskú mládež i strýčkov a tetičky do blízkeho Hodonína, do Luhačovíc, na Moravu, ba aj do ďalekej Prahy, kde títo ukázali nielen svoje kroje, ale i svoje umenie: zahrali slovenské hry, spievali národné piesne a vzbudzovali tak obdiv inteligentného sveta českého a moravského.

V tejto práci nemalú úlohu hral i náš Jožko Novák, ako skalický kaplán. Najradšej sa zaoberal s mládežou, jej sa venoval telom i dušou. No, bral účasť i na poli literárnom. Práve za jeho kaplánovania prešly Kollárove "Katolícke Noviny" z Trnavy do Skalice, kde sa tlačili v slovenskej tlačiarni Teslíkovej. Mladučký kaplán stal sa čoskoro ich duchom. Sháňal predplatiteľov, agitoval, písal, aby sa len noviny, skoro jediný to vtedy slovensko-národný pokrm duševný západného Slovenska, rozšírily a udržaly. Boly to vtedy ťažké časy. Čitateľov pribudlo hodne, ale predplatné išlo slabo. Dlžoby bolo vtedy vyše 12 tisíc korún, čo bol vtedy ohromný peniaz, pritom hrozilo za rozličné články - listy vyše 11 pravôt.

Na záchranu vtedy už, po zákaze "Slovenských ľudových Novín", veľkým Maďarom, utvoril sa výbor: Rada Ľudových Novín. Predsedom Rady sa stal Ferko Skyčák, poslanec, pokladníkom Pavel Blaho, farár, terajší bratislavský kanonik, radcovia boli: Pavel Blaho, lekár, Andrej Hlinka, farár v Ružomberku, Ferdiš Juriga, farár vo Vajnoroch a Pavel Žiška, kaplán. Tajomníkom však, teda hýbateľom celej Rady, sa stal Jožko Novák.     

Výbor tento, čiže Rada, obrátil sa medzi iným o pomoc i do Ameriky, k tamojším bratom Slovákom, ktorí sa tam vtedy veľmi dobre mali. Pôvodný tento list, písaný a poslaný 6. dec. z Vajnôr, našiel a zachránil tak pre budúcnosť Konštantín Čulen, keď r. 1936 chodil po Amerike a sbieral dáta o živote tamojších Slovákov. List našiel Čulen u slovenského vlastenca Imricha Mažára, ktorý ho opatroval u seba 30 rokov. Úryvky z listu nech posvietia na vtedajšie pomery.

"Drahí bratia, krv naša vzialená. Sľutujte sa nad nami aspoň Vy, bratia naši. Stojíme na kraji záhuby. Obkľučuje nás úzkosť zúfalosti. So všetkých strán toľko beštií, tak rozúzdených a krute sa vrhá zrovna na telesný život náš, že nás tuším len chladný hrob skryje pred nimi... Neuhneme ani pred žalárom, ani vtedy, keby sme vedeli, že tam zhynieme... Nie je nám ľúto ani práce, ani slova, ba ani života nie, veď sladko je hynúť za práo rodu, ale až na smrť nás zarmucuje, že nám idú vyhasiť ohnisko života, totožto časopisy naše... Hroznou, úmornou prácou sme to priviedli, že Ľudové noviny majú dnes 9 700 odberateľov. A včuľ? Mnohí sú nedbalí. Neplatili a neplatia. Agitácia stála nás tiež mnoho, sme vysilení už až do špikov a ešte k tomu máme dlžoby na 12 tisíc korún. A kde soberiem zas útratu súdom, ktroých máme nič za nič už 11?"

Je to krásny, keby nebol tak hrozný, výkrik skoro zúfalstva.

Štilizátorom listu bude akiste dr. Ferdiš Jiriga. Je zaujímavé, že list žiada bratov-Slovákov za morom, aby všetky listy a zásielky poselali na Jozefa Nováka. "O každom dopise prosíme bezprostredne a opatrne - aby nato Maďari neprišli a nezhabali všetko - uvedomiť aj tajomníka Jozefa Nováka v Skalici." Za sprostredkovateľa totiž pre špionstvo a nespoľahlivosť niektorých poštových úradov uhorských bol ustálený Rupko Rehák v Mariacelli.

No za horlenie za slovenskú vec musel Novák trpieť. Známy prenasledovateľ Slovákov, vtedajší generálny vikár v Ostrihome, Rajner, pohrozil mu suspenziou - pozbavením kňazského úradu - ak nezanechá "Ľudové Noviny", ktoré ten istý zakázal v cirkevnom obežníku čítať veriacim v celom biskupstve, za panslávstvo. Novák, zľaknúc sa tejto neslýchanej hrozby, aby bol pozbavený vykonávať kňazské funkcie len preto, že miluje svoj národ, zažiadal si o dovolenú, ktorú i dostal. Rajner si myslel, že sa naľaká a "polepší". No, nestalo sa tak. Novák bol charakterom a nepodľahol. Bol poslaný za kaplána do Nádaša, k Martinovi Kollárovi, zasa len do dobrých rúk. Tu sa dal do tej istej práce, ktorú musel v Skalici zanechať: sdružoval mládež, hral divadlá, učil národné piesne, rozširoval slovenskú tlač, povzbudzoval - poúčal starších, jedným slovom šíril slovenské povedomie. Keď sa k tomu všetkému opovážil isť so svojimi hercami ešte i na Moravu zahrať slovenské divadlo - to už bolo primnoho pre fanatického Maďara Rajnera. I poslal ho z trestu za kaplána do čisto maďarského Šamorýna, najťažšej to kaplánky v biskupstve - asi sedem filiálok, majerov - mysliac si, že tam akiste "skrotne" a nebude sa mu chcieť šíriť panslávnskeho ducha.

Bolo sa mu ťažko lúčiť s ľudom tak k srdcu prirástlým. Sám si poznačil pri svojej rozlúčke: "Bože, ako nemilosrdne ničí mrazivý nepokoj moje spevné štepnice v Skalici, v Nádaši. I povedal som Bínovčanom v kostole - filiálka Nádaša - mi plačúcim: Ja neplačem, bo kňaz nesmie mať srdce. Musí mať na mieste srdca kameň. Tvrdá, ale skutočná pravda. Slovenského kňaza tak hnetú, tlčú, že sa musí otupnúť, ako ten nárožný kameň."

Smutné, žalostné, ale pravdivé slová. Tak sa vtedy zachádzalo s roduvernými kňazmi, ba už s klerikmi! Želanie krutého Rajnera sa vyplnilo. Novák v Šamoríme skutočne "skrotnul" avšak nie duševne, iba telesne. Pri ťažkej, namáhavej práci - školy, spovedanie, zaopatrovanie, pochovávanie, bez oddychu - ochorel. Šamorín sa mu mal stať skoro hrobom. R. 1912 na jar práve pri pohrebe na cintoríne zaliala ho krv a skoro by bol padol do otvoreného hrobu, do ktorého mali uložiť mŕtvolu, ktorú pochovával. Na tento chýr spamätala sa konečne i cirkevná vrchnosť, poslala ho na dočasný odpočinok. Medzitým sa uprázdnila malá fara Čajkov, ležiaca neďaleko od slovenských stredísk na maďarskom pohraničí, ktorú, keďže sa nikto iný oňu neprihlásil, dostal on.

Podlomený na zdraví príde v septembri 1912 do Čajkova. Tu ho čaká tvrdá a ťažká práca, čo sa týka národného povedomia. Veď ináč čisto slovenská obec bola už vtedy napolo pomaďarčená. V škole sa učilo iba po maďarsky, ešte i katechizmus, deti nesmely ani na ulici hovoriť po slovensky, v kostole v robotné dni školské deti na omši spievaly maďarsky, mládež hulákala po nociach maďarsky, starší boli pyšní, keď mohli mondokovať, veď to bola "pánska" reč. Do takéhoto ovzdušia prišiel Novák. Srdce ho zabolelo, keď to videl. Ale dal sa do práce, aby pomaďarčený Čajkov vrátil národu. A išlo mu to. Lebo, keď ho i ľud na začiatku nechápal, keď mu začal hovoriť o slovenskom národe, o národných povinnostiach, túlil sa k nemu, lebo si ho zamiloval pre jeho milotu, doborosrdečnosť a milú povahu. Ľud si získal za krátky čas. Už koncom roku, ako prišiel, píše: "Obsiahnul som faru, čo v snách mi bolo vždy vrcholom túžob, no po zkúsenostiach, len v snách. A sen sa vyplnil. Dostal som ľud, ako kus chleba dobrý, ktorý by mi svoju šatu dal a neprestáva ma obdarúvať." Lebo čajkovčania ho skutočne obdarili všetkým možným, lebo keď prišiel, nemal chudák, ničoho, bol ozaj chudobný, ako kostolná myš. A čajkovčania mali ten dobrý zvyk, že keď niekto prišiel do fary, vždy mal voľačo pod pazuchou pre pána farára, naprázdno by bola hanba prísť. 

Takýto dobrý ľud bolo potom ľahšie "prerobiiť. " Do školy zaviedol slovenský katechizmus, sám ich objednal od Spolku Sv. Vojtecha a rozdal medzi deťmi, maďarský kostolný spev zrušil a zaviedol slovenský, mládež učil spievať slovenské národné piesne, rozšíril Spolok Sv. Vojtecha, niektorých popredných gazdov vzal so sebou do Skalice, kde im poukazoval muzeum, povodil po panslávskych rodinách, počastoval dobrým skalickým vínkom a tak doviedol zpäť povedomých Slovákov. Slovenské povedomie šíril i medzi tými, ktorí odchádzali na vojnu a akoby prorockým duchom bol predvídal oslobodenie Slovákov. Rukoval jeden popredný gazda, ktorého bol vzal i do Skalice. Lúčili sa. Gazda odchádzajúc z fary, smute povie: "Pán farár, ja sa už akiste nevrátim." "Ó to nie," odpovie nato Novák, "Vy sa vrátite, ale mňa tu už nebude. Ale milerád umriem, nech len môj národ slovenský bude slobodný."  Gazda sa šťastlivo vrátil zo svetovej vojny, pána farára však už nenašiel medzi živými, ale národ slovenský zostal slobodný! Miloval hlavne deti, ktoré ho maly tiež nesmierne rady. Keď ležal už na smrteľnej posteli a deti ho navštevovaly, častejšie ich povzbudzoval: "Deti, milujte váš materínsky jazyk slovenský." 

Práca mu šla nakonci už veľmi pomaly, postonával. Často ho museli iní kňazi zastupovať. Navštívili ho i niektorí kňazi - národovci, čo mu veľmi dobre padlo v jeho odlúčenosti od slovenského sveta.

Zomrel, chrliac krv, 4. augusta 1917 zaopatrený svätými sviatosťami. Pohreb mal veľmi jednoduchý, boli na ňom iba dvaja kňazi a veriaci. Túto krivdu som si zaumienil, ako som prišiel do Čajkova, aspoň čiastočne odčiniť tým, že som sa rozhodol uctiť si jeho pamiatku v oslobodenej už vlasti pamätnou tabuľou na fare a opravu jeho hrobu. Myšlienka stala sa skutkom 27. sept. 1936, keď bol za účasti Krajinského úradu, okresu, Slovenskej Ligy, Orla, Živeny, mnoho jeho spolubojovníkov a ctiteľov z celého Slovenska a za účasti viactisícového zástupu a vojenskej posádky z Levíc, slávnostným spôsobom odhalili sme mu pamätnú tabuľu na fare. Omšu sv. a precítenú reč povedal správca Spolku Sv. Vojtecha, Msgr. Ján Pöstényi. Spolok Sv. Vojtecha venoval na hrob aj krásny veniec. Po odhalení viactisícový zástup tiahol na cintorín, kde po krátkej vzpomienke na nebohého vyše desať nádherných vencov rozličných spolkov, bývalých žiakov, veriacich bolo položené na jeho obnovený a usporiadaný hrob. Prvý pohreb mal chatrný, druhý, aby som tak povedal, slávnostný. Pri prvom ho odprevádzali iba dvaja kňazi, pri druhom prišlo mu dať česť 17 roduverných oltárnych bratov a viac klerikov. Podpísaný mimo toho zo sosbieraných príspevkov založil fundáciu, aby sa za nebohého odbavovala každoročne jedna sv. omša v čajkovskom kostole. Nechže ten národný slovenský duch, ktorý povzbudzoval slabé telo oslávenca, zohrieva jeho bývalých farníkov čajkovských, ako i všetkých Slovákov. Buďme šľachetnými ľudomilmi, dobrými Slovákmi a budeme nasledovníkmi Jožka Nováka!

                jnovak3.jpg

                                Hrob Jozefa Nováka na čajkovskom cintoríne


 

Mikroregión Tekov-Hont

Čajkovské bralie

dnes je: 23.7.2019

meniny má: Oľga

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka